Anjeli v Angelfall

Nedávno som dočítal Angelfall od Susan Ee, “young adult” (pre “násťročných”? “mladých dospelých”?) fantasy. Tip na ňu som dostal na prednáške o silných ženách v literatúre, ktorú mala Miyu^[1] na niektorom Comics Salóne.

Kniha sleduje mladú Penryn, snažiacu sa prežiť aj so svojou mamou a ochrnutou sestrou v post-apokalyptickom svete, zničenom nečakaným útokom anjelov. Po chvíli však stratí rodinu z dohľadu, stretne anjela Raffeho a jej príbeh sa zamotáva.

Po stránke postáv a deja nemám výrazné výhrady. No nemohol som si pomôcť – stále som mal pocit, že Angelfall robí anjelom to, čo Twilight urobil upírom. Len možno ešte horšie. Pozor, nasledujú spoilery.

V našich končinách si väčšina ľudí predstavuje anjela v archetypálnej podobe človeka s krídlami, služobníka Božieho. Slúžia ako poslovia, ochrancovia a služobníci. V Angelfall? Anjeli zostúpia na zem, všetko zničia, všetkých zabijú. Páchajú zverstvá, sú egoistickí, nikdy počas svojej existencie nevideli Boha a preto sú niektorí agnostickí. Unášajú a prznia deti, používajú ľudí ako žrádlo. Nakoniec vysvitne, že iba jeden jediný z anjelov údajne komunikuje s Bohom a velí všetkým ostatným. Väčšina z nich ani nevie, prečo vlastne vyhladzujú ľudí. Nejakú dobu som čakal zvrat, ktorý odhalí že sú to vlastne diabli – potom by správanie sedelo.

Nič také sa nekonalo. Jeden z diablov sa na scéne objavil, ale líšil sa maximálne farbou krídel.

Prečo sú to teda vlastne anjeli? Kniha by sa nijak nezmenila, keby na ich mieste boli démoni, nemŕtvi, hoci aj mimozemšťania. Napadá mi jediné vysvetlenie: čitateľ(ka) skôr uverí, že anjeli sú pekní. Každý jeden z nich je svalnatý, vysoký, vyformovaný. Silný a tajomný, celý Edward, vhodný pre ženské publikum. (Našťastie na rozdiel od Edwarda majú charakter a v rámci kontextu aj uveriteľnú motiváciu.) Príťažlivý anjel sa možno čitateľovi na prvýkrát prehltne ľahšie, ako príťažlivý upír – ale anjel ako vraždiaci maniak, s tým mám trochu problém.

Dalo by sa to snáď obhajovať tvrdením, že anjeli bývali aj vykonávateľmi božích trestov, najmä v starom zákone. Ak si dáme námahu pozrieť do Wikipédie (alebo nebodaj do Biblie), dozvieme sa, že sú často opisovaní so zvieracími charakteristikami; s telami zvierat a krídlami. V Islame sú vraj stvoreniami ohňa. Zo Zjavenia sv. Jána:

Z trónu vychádzali blesky, hukot a hrmenie; pred trónom horelo sedem lámp, čo je sedem Božích duchov, a pred trónom bolo čosi ako sklené more podobné krištáľu. A v strede pred trónom i okolo trónu boli štyri živé bytosti, plné očí spredu i zozadu. Prvá bytosť sa podobala levovi, druhá bytosť sa podobala býkovi, tretia bytosť mala tvár ako človek a štvrtá bytosť sa podobala letiacemu orlovi. A každá z týchto štyroch bytostí mala šesť krídel, dookola i znútra boli plné očí a vo dne v noci bez prestania volali: „Svätý, svätý, svätý Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde!“

Postavou sú síce ďaleko od “gréckych bohov”^[2], no stále majú jednu spoločnú charakteristiku: žijú v blízkosti Božej, komunikujú s ním a sú to fundamentálne dobré a oddané bytosti. Angelfall toto ignoruje a stavia na hlavu.

Na druhej strane – keď už si autorka vymýšľa, prečo nevyužiť všetky možnosti? Anjeli sa bežne delia do deviatich “chórov” – tu sú zastúpené len dva. Na pár miestach ešte zmieni cherubov, ale podtext skôr vykresľuje bucľaté barokové dieťa.

Jasné, toto v podstate nie sú až tak dôležité veci. Kniha sa stále príjemne číta. Ale mňa to rušilo dosť.