Metro 2033

Na slovenskom webe je na Metro 2033 síce viacero recenzií, ale žiadna z tých, čo som čítal, nezmieňuje veci, ktoré som si z neho odniesol ja – takže to skúsim. Nasledujúci text obsahuje opisy prostredia, ale nespoiluje dej.

Píše sa rok 2033, ľudia sa po nukleárnej vojne pred približne dvadsiatimi rokmi museli pred radiáciou skryť do moskovského metra. Kniha sleduje putovanie Arťoma, chlapca, ktorý sa narodil ešte na povrchu, ale oblohu si už nepamätá. Čoskoro zistí, že jeho domáca stanica je v čoraz väčšom nebezpečí a musí sa po prvýkrát vydať sám naprieč nehostinným metrom.

Často som na túto knihu narážal v obchodoch aj u známych, mal som dosť vysoké očakávania, ktoré boli aj do značnej miery naplnené. Pretože mám na pláne aj trochu kritiky a nechcem vyzerať, že sa mi kniha nepáčila, poviem dopredu: páčila sa. Okrem toho o moskovskom metre nečítam každý deň a trochu závidím ľuďom, ktorí túto knihu mohli čítať priamo počas cesty v ňom. Mne musela stačiť mapka metra, do ktorej som rád a často nazeral.

Jedným z najväčších lákadiel pre mňa bolo samotné prostredie. Mám rád dobrý world building (stavba sveta) a bol som dosť zvedavý, čo Glukhovsky (resp. Gluchovskij) dokáže vyčarovať. Obzvlášť si môj rešpekt získavajú knihy, ktorých svet je vystavaný konzistentne zo sady základných premís a ktoré skúmajú ich dopad na spoločnosť; keď autor spoločenské pomery neťahá z rukáva, ale zamyslí sa, ako by sa z daných premís mohli vyvinúť a prečo.

Glukhovsky má na to priam ideálne podmienky: pracuje v pomerne izolovanom a dobre ohraničenom prostredí, takže nič nebráni vzniku špecifickej kultúry, obchodu alebo prostredia. A podarilo sa. Do deja vstupujeme, keď je Arťom na stráži v tuneli neďaleko domova a s obavami sleduje temnotu pred sebou, striehne na náznaky problémov. Dozvedáme sa, že ľudia po vojne obývali stanice a vybudovali v nich malé komunity. Zdroje sú vzácne, ale ľudia vynaliezaví: zo zoologickej sa im podarilo zachrániť pár prasiat a kureniec na chov, v tme tunelov pestujú huby. Z nich potom vyrábajú jedlo, čaj a alkohol. Palivo, materiály a muníciu lúpia zo starých skladov v metre alebo z nebezpečných výprav na povrch. Keď sa podarí, stanice medzi sebou obchodujú, najčastejšie platiac univerzálnou menou, ktorou sa stali (ako vám povie snáď ktokoľvek kto Metro 2033 čítal 🙂) náboje.

A nábojov nikdy nie je dosť. Tunely sa totiž okrem potkanov hemžia aj mutantami a inými nebezpečenstvami a spôsobujú, že ľudia sa často boja vzdialiť od stanice ďalej než dosvieti svetlo strážnej vatry.

Autor podľa mňa v tomto smere uspel: vykreslil uveriteľné dystopické prostredie nie len s vonkajším nepriateľom v podobe radiácie a mutantov, ale aj vnútornými konfliktami a vlastnou dynamikou, presahujúcou udalosti okolo Arťoma; vykreslil rôzne ideologické tábory, následky izolácie pod zemou, vzácnosť vzdelania, strach a osamelosť; vykreslil konflikty prameniace z presvedčenia, zúfalstva, nezmyselnej rasovej nenávisti alebo chamtivosti.

A pomaly sa dostávame k mojim výhradám. Miestami bola koláž až príliš pestrá a vyzeralo to, že autor chcel do knihy na málo strán vtesnať priveľa ideí. Zachádzalo to až do bodu, kedy mi to prišlo rušivé viac než čokoľvek. Cez to, že autor kývne rukou nad mnohými dejovo podstatnými vecami ako je napríklad prítomnosť mutantov (“Ako to, že sú tu už po pár rokoch? No predsa radiácia!“) by som sa bez problémov preniesol, veď my sci-fi čitatelia máme dobre vypestovanú "suspension of disbelief"^[1]. Bolo pre mňa ale dosť ťažké stráviť, že keď sa Arťom vykotúľal z domácej stanice cez obchodnú Hanzu, ocitol sa u komunistov šíriacich idey revolúcie, len aby prešiel dvoma tunelmi a bol u trockistov, anarchistov, fašistov, ktorí ako svoj znak používali trojramennú verziu swastiky, náboženských sektárov, vzdelancov zbierajúcich knihy z povrchu…

A popri tom stretal pocestných, ktorí mu radi na počkanie obsiahlo rozpovedali svoj svetonázor. Tieto filozofické pasáže boli často zaujímavé a často pomerne dlhé. Vo viacerých recenziách na iných blogoch bolo množstvo rôznych postáv uvedené ako klad – netvrdím, že to tak nie je, ale občas som mal pocit, že sa objavovali iba ako nositelia svojej filozofie, ktorú odovzdali, čím sa stali ďalej nezaujímavými a už o nich nepadla ani zmienka.

Druhou slabinou je podľa mňa príbeh, ktorý je skôr priemerný a dal by sa zhrnúť dvoma slovami: Arťom putuje. Koniec som ale rozhodne nepredvídal a zanechal ma so zvláštnym pocitom (a to je dobre).

Na záver podotknem, že napriek všetkým zmienkam o mutantoch, nábojoch a konfliktoch, Metro je skôr dumavý thriller, nie akčná režba. Celkovo sa mi páčilo, ale ak by som niekomu mal odporučiť sci-fi, nebola by to moja prvá voľba. Po alternatívy ani nemusíme chodiť ďaleko – o dosť lepšie sa na mojom osobnom rebríčku umiestnili napríklad Hviezdy, tie studené hračky, dumavé sci-fi od ruského autora Sergeja Lukjanenka.