Prečo by internet nesmel byť zadarmo?

Čítal som článok s názvom Prečo internet nesmie byť zadarmo, no myslím, že jeho rétorika obchádza pár podstatných vecí, tak si dovolím pridať niekoľko poznámok. Rád by som hneď na úvod objasnil, že mi nejde o kritiku článku ani jeho autora – iba o poukázanie na súvisiace problémy, ktoré sú často prehliadané.

Podstatu veci – ochranu sieťovej neutrality obmedzením plánov Facebooku – článok popisuje dostatočne. Čo sa mi zdá zavádzajúce, alebo aspoň kontraproduktívne je, ako čiernobielo opisuje situáciu na telekomunikačnom trhu: buď budeme platiť za prístup na internet, alebo spadneme do veľkej korporačnej pasce.

Laikov v dnešnej dobe treba dôkladne informovať o možnostiach informačných technológií, aj ich potenciálnych dopadoch na spoločnosť. No to sa deje málokedy a keď už, väčšinou je to spôsobom, ktorý redukuje problém na zavádzajúce kontrasty. Napríklad nedávny stret Apple vs. NSA, kde Apple odmietala spolupracovať na odomknutí telefónu masového vraha a obhajovala právo ľudí na súkromie. NSA zas tvrdila, že musí mať prístup ku všetkému, inak nevie robiť svoju prácu – a kto tvrdí niečo iné, vlastne napomáha teroristom a pedofilom (wiki sumár).

Niečo tu nehrá

V tomto prípade je problémom predstava “internetu zadarmo” od Facebooku. Facebook nie je charita, ale korporácia – medzi jeho hlavné ciele patrí pracovať pre záujmy akcionárov, t.j. zarobiť veľa peňazí. Čo by mali akcionári z toho, ak by 200 miliónov Indov malo bezplatný prístup na internet? Nie veľa. No ak by sa ten istý objem ľudí stal odkázaným na dobrú vôľu Facebooku ako sprostredkovateľa prístupu na net, zároveň určujúceho čo smiete a nesmiete vidieť, hneď je to lákavejšie.

To sa nijak nelíši od bežného spôsobu podnikania Facebooku. Sleduje vašu činnosť na stránke, sleduje ju aj na ostatných častiach internetu, zhromaždí o vás dáta a potom ich predáva alebo použije na lepšie cielenie vlastnej reklamy. Používaním stránky s tým implicitne súhlasíte. (Aj v prípade, keď nejdete priamo na Facebook, ale iba na stránku, ktorá má jeho “Like” button.)^[1] Ako povedal Andrew Lewis: “Ak za to neplatíte, nie ste zákazník; ste predávaný produkt.” Očakávať od Facebooku služby úplne zadarmo nemá zmysel.

Rovnako to bolo aj v prípade Googlu, ktorý chcel “pozdvihnúť” ľudí chudobných krajín poskytovaním internetu z vysielačov v balónoch, ktoré Bill Gates komentoval slovami: “Keď umierate na maláriu, asi pozriete hore, uvidíte ten balón a nie som si istý, ako vám to pomôže.” (Pre doplnenie kontextu: Gates so svojou charitou výrazne pôsobí v rozvojových krajinách, ale na rozdiel od Googlu či Facebooku nemá komerčný záujem.)

No bežný používateľ Facebooku nad niečím podobným nikdy nerozmýšľa. A práve v tomto spočíva jadro problému. Ľudia “neriešia”. Na otázku “záleží Ti na Tvojom súkromí?” nik neodpovie “nie”, no zároveň málokto sa správa tak, ako by na ňom záležalo. Samotné porozumenie problematike však vyžaduje trochu úsilia – téma je komplexná a na rozdiel od problémov typu migračná kríza je prakticky neviditeľná. Poskytovatelia obsahu sa snažia ovládnuť distribúciu obsahu po sieti, vlády a mimovládne organizácie chcú mať prístup ku všetkým dátam o vás, no všetko sa to deje nenápadne, v kontraktoch a legislatívnych zmenách. Nik vám neprichádza rozbiť dvere a ukradnúť prácu. Je ľahké ani nevedieť, že problém existuje.

Čo s tým?

Práve preto si myslím, že obzvlášť pri tejto téme je dôležité vyhýbať sa v článkoch širokým zjednodušeniam a namiesto toho skúsiť vzdelať čitateľa. Internet by v princípe mohol byť zadarmo, tak ako by mohla byť zadarmo elektrina, ak by sa našiel niekto (napríklad štát), kto ho zaplatí bez vlastného komerčného záujmu. Problémom teda nie je to, že nemôže byť internet zadarmo – ale to, že ľudia nerozoznajú, kedy zadarmo nie je, napriek tomu, že je tak propagovaný.

Ďalším z podobne polarizovaných problémov je šifrovanie – aj aféry okolo NSA a štatistiky výsledkov súvisiacich vyšetrovaní v USA, ktoré sa postupne vyplavujú na povrch, ukazujú, že prínosy ani zďaleka neodôvodňujú náklady a stratu súkromia. Napriek tomu neustáva legislatívny tlak na rôzne principiálne nefunkčné pseudo-riešenia ako napríklad zavedenie povinného backdooru na dešifrovanie, o ktorom sa už aj historicky ukázalo, že nefunguje, a ich ospravedlňovanie výrokmi typu “ak si nič zlé neurobil, nemáš čo skrývať”. Tu je ľahké dokázať, či zástanca tejto pozície jej aj sám verí: stačí sa spýtať, či mu môžete do bytu nainštalovať kameru do každej miestnosti, ak sľúbite, že sa na záznam nikdy nebudete pozerať, ak na to nebude pádny dôvod kvôli prebiehajúcemu vyšetrovaniu. Veď prečo nie, ak nič neskrýva?

Argumentovať, že ťa nezaujíma právo na súkromie, pretože nemáš čo skrývať, je presne ako tvrdiť, že ťa nezaujíma právo na slobodu prejavu, lebo nemáš čo povedať.
– Edward Snowden

Naša spoločnosť je na rázcestí a môžeme do značnej miery ovplyvniť, aké slobody, privilégiá a mieru ochrany súkromia si zachováme (respektíve vydobyjeme). Ale aby sme mohli robiť informované a konštruktívne rozhodnutia, musíme výrazne doplniť svoje vzdelanie a spoločenské povedomie o celej problematike. Mali by sme využiť každú príležitosť a článok aby sme do problematiky vniesli svetlo, a ak nie to, tak aspoň neponúkať zavádzajúce zjednodušenia.^[2]